Určite si všetci pamätáme aspoň nejakú časť nášho detstva. Najkrajšie spomienky sú, pravdepodobne, na dni strávené s našimi kamarátmi, s ktorými sme sa celé dni hrali vonku pred činžiakom alebo na ihriskách. Každý z nás mal večierku, a po rozsvietení pouličných lámp sme vedeli, že je čas ísť domov. V časoch, kedy sa chodilo von bez telefónu a nesedelo sa pri počítačoch sme si vždy našli nejakú zábavu na ulici pred domom sa priateľmi zo sídliska. Nestarali sme sa o to, koľko je hodín, ani o to či nám niekto odpísal na správu alebo nie. Stačilo vyjsť pred vchod a zakaždým sa k nám niekto pridal. Najznámejšou „sídliskovou“ hrou, na ktorú si iste spomínate je Stop, zem! Hra spočívala v tom, že jeden človek musel mať zavreté oči, ostatní sa rozbehli, a keď povedal Stop, zem! nikto nemohol stáť na zemi, ale napríklad na lavičke, a dieťa so zavretými očami ich musí poslepačky hľadať a identifikovať.
Ďalšou takou hrou bolo napríklad skákanie gumy. Dve deti si museli gumu dať okolo nôh a ostatní skákali. No nie len tak hocijako. Boli to cviky, ktoré sme si všetci pamätali, a postupne sa guma zvyšovala. Milovali sme aj hry ako Vidličky, lyžičky, nože, vybíjanú, alebo nekonečné jazdy na bicykloch či kolobežkách. Čo sa ale od tej doby zmenilo? S pokročilou dobou prišli telefóny, tablety a notebooky. Musíme si priznať, aj keď možno neradi, že dnešné deti neuvidíme len tak na ulici pred činžiakom hrať jednu zo spomínaných hier. Veľmi veľa detí trávi množstvo času pri video alebo online hrách.
Najhoršie na tom však je, že niektoré z týchto hier sú agresívne, plné vrážd a zbraní. Samozrejme, na takýchto hrách nie je nič zlé, pokiaľ ich nehrajú malé deti, ktoré by mali byť s kamarátmi vonku. Možno si ani neuvedomujeme, aký vplyv to má na našich potomkov, napríklad zlé sny, námesačnosť, nespavosť, alebo dokonca agresívne chovanie, keďže si myslia, že to je v poriadku. Určite by sme ich mali podporovať v chodení von či už pre ich fyzické zdravie alebo psychickú pohodu.
