Myslela som si, že je veľmi ľahké presťahovať sa od rodičov a začať žiť svoj vlastný život. To si asi myslí každý dvadsaťročný človek, ktorý sa nevie dočkať dňa, kedy konečne z domu vypadne. Ale väčšina z nás hneď po tom zistí, že to vôbec nie je jednoduché. Je to komplikované, je to ťažké a pokiaľ sa chystáte bývať sami a nie s partnerom, budete sa dosť často cítiť veľmi osamelo. Ja som mala šťastie, pretože som išla bývať s priateľom, takže sme sa spoločného života nevedeli dočkať. Osobne som sa tešila, https://mamaaja.sk/clanky/mama/fejton-ako-som-sa-tesila-na-gynekologiu že si zariadime celý, byť podľa seba a nebudeme si nechať od nikoho kecať.
Keby som bola vedela, ako veľmi som sa vtedy mýlila. Múdri boli totižto pri prerábaní a pri kupovaní vecí úplne všetci. Od priateľovej mamy, cez môjho otca, až po jeho brata. Myslela som si, že to vydržím, ale jediné, čo sa vo mne dialo bolo, že to vo me každý jeden deň vrelo a kypelo. Bola som taká nahnevaná, že som jedného dňa vybuchla, práve pred priateľovou mamou a povedala som jej, že si budeme žiť ako chceme a že sa má starať o svoju domácnosť. Vedela som, že som to prehnala, bolo to však jediné možné riešenie, ako si, byť zariadiť podľa seba.
Chcela som mať všetko moderné a všetko nové alebo aby to aspoň tak vyzeralo. Nechcela som pohovku po starej mame a ani hrnce po prastarkej. Keď to raz niekto nevedel pochopiť, nebola to moja chyba. Ja som chcela minimalizmus, čisté farby, tón v tóne a led osvetlenie. Myslím si, že som zase nebola až taká náročná a v konečnom dôsledku náš byt vyzeral skutočne úžasne, čo potom ocenila aj priateľova mama. Asi možno bolo nakoniec dobré, že som sa jej postavila a že som jej ukázala, že mám vlastnú hlavu. Inak by ma nútila, aby bolo všetko podľa nej asi až doteraz. Každý ale má svoju predstavu o svojom bývaní a o svojom vlastnom živote. A mali by sme si ho žiť podľa seba.
